Vitajte na mojom blogu!

na ktorom vás budem sprevádzať svetom záhad a nadprirodzena.
Navštívime spolu hrdinov z mytológie,
potešia nás výtvory ľudskej fantázie,
prenesieme sa v čase, aby sme nazreli na našu históriu,
ukrývajúcu v sebe nádych tajomna,
a nezabudneme ani na náš súčasný reálny svet
a pozrieme sa naň očami ľudí,
ktorí majú pre nás, obyčajných smrteľníkov, nadprirodzené,
pre nich celkom prirodzené schopnosti.
Ba i veda si príde na svoje.

Nata Sabová

UPOZORNENIE! Tento blog rozhodne NIE JE URČENÝ PRE DETI! Keďže história, týkajúca sa tém, o ktorých píšem, často obsahuje aj opisy, ktoré sú až brutálneho charakteru, jeho čítanie odporúčam až osobám starším ako 15 rokov (či dokonca od 18).

Organizácia, symboly a zásady templárov

29. března 2012 v 9:04
Členovia rádu od veľmajstra až po posledných žoldákov
Symboly rádu - oblečenie a pečať
Prijímací ceremoniál
Sľuby a zásady templárov
Motto a vojnový pokrik templárov

Aj Rád templárov, rovnako ako iné mníšske rády, mal určitú hierarchiu. Na jeho čele stál veľmajster, priamo pod ním bol jeho zástupca a potom maršali a velitelia. Hlavní členovia boli rytieri, ktorí pochádzali sprvoti len zo šľachtických rodín, no neskôr sa toto pravidlo kvôli ich vysokej úmrtnosti porušilo.
Nižšiu spoločenskú vrstvu v ráde tvorili neurodzení vojaci (seržanti a zbrojnoši), remeselníci, manuálni robotníci a kláštorní bratia (kováči, zbrojári, kuchári...), ktorí slúžili vyššej spoločenskej vrstve. Na každého rytiera spadalo asi desať služobníkov.
Za duchovný poriadok boli zodpovední vysvätení kňazi, tzv. kapláni. Členovia rádu sa nesmeli spovedať nikomu inému okrem nich, aby všetky templárske tajomstvá zostali utajené pred ostatným svetom.
Neskôr boli ako obyčajní žoldáci k rádu pričlenení aj Turkopolovia, ktorých tvorili miestni obyvatelia. A tiež bolo vytvorené čestné členstvo pre mecenášov a podporovateľov templárov zvonka.
Ich symbolmi boli: biely plášť (biela farba demonštrovala čistotu) s červeným krížom na hrudi a pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni. Vyobrazenie na pečati symbolizovalo kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu, ale tiež dvojitú osobnosť templárov ako mníchov i bojovníkov v jednej osobe.
Oblečenie nižšie postavených templárov bolo hnedé alebo čierne.
Vstup do rádu bol na základe dobrovoľnosti, no prijatie nových členov nebolo jednoduché. Kandidáti museli vydržať dlhú skúšobnú dobu, v priebehu ktorej boli podrobení mnohým nepríjemným skúškam, aby sa tak ukázala ich úprimnosť a sila charakteru.
Samotné prijímanie sa konalo v noci alebo nadránom tajnými rituálmi, ktoré vraj boli spojené s nahotou a bozkávaním hlavného ceremoniára na isté nepatričné miesta (ktoré tu na blogu radšej ani nebudem spomínať ). Novic musel pod trestom smrti sľúbiť mlčanlivosť a prisahať absolútnu vernosť rádu.
Templári svoje poslanie vnímali ako náboženské, a preto i oni zložili sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Museli dodržiavať presné rádové zásady. Prvé vypracoval svätý Bernard de Clairvaux a obsahovali až 72 článkov, napr.
- nesmeli sa schádzať s ľuďmi, ktorí boli exkomunikovaní z cirkvi
- museli rozviazať styky so svojimi príbuznými
- mohli vlastniť len svoju výzbroj, nijaký iný majetok
- mäso mohli jesť len trikrát do týždňa
- jedli mlčanlivo dvaja z jednej misy
- v každý piatok držali pokánie
- na ženu sa nesmeli ani len pozrieť (dokonca ani na vlastnú sestru či matku)
- vstávať museli za úsvitu
- museli si udržiavať bradu a krátky účes
- museli sa tiež vyhýbať komediantom a spevákom
- okrem levov, ktoré ohrozovali pútnikov, nesmeli nič loviť
- mali zakázané nosiť obutú jemnú obuv so zahnutou špičkou
- spať museli v košeli a spodnej bielizni v osvetlenom dormitóriu...
... a mnohé ďalšie
Templári boli oslobodení od hriechu zabíjania, ak zabíjali nepriateľov cirkvi. Nazývali ich aj Kristovi zákonní kati. Mnohí z nich boli už predtým exkomunikovaní z cirkvi a vstupom do rádu dostali šancu vykúpiť sa.
Ich mottom bolo:

Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.

(Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv.)
Vojnovú zástavu tvoril červený kríž na čiernobielom pozadí a ich vojnový pokrik znel:

Vive Dieu, Saint Amour!

(Nech žije Boh, svätá láska!)
Ďalšie súvisiace články s touto témou nájdete v rubrike...
 

Encyklopédia súčasných slovenských autorov