Vitajte na mojom blogu!

na ktorom vás budem sprevádzať svetom záhad a nadprirodzena.
Navštívime spolu hrdinov z mytológie,
potešia nás výtvory ľudskej fantázie,
prenesieme sa v čase, aby sme nazreli na našu históriu,
ukrývajúcu v sebe nádych tajomna,
a nezabudneme ani na náš súčasný reálny svet
a pozrieme sa naň očami ľudí,
ktorí majú pre nás, obyčajných smrteľníkov, nadprirodzené,
pre nich celkom prirodzené schopnosti.
Ba i veda si príde na svoje.

Nata Sabová

UPOZORNENIE! Tento blog rozhodne NIE JE URČENÝ PRE DETI! Keďže história, týkajúca sa tém, o ktorých píšem, často obsahuje aj opisy, ktoré sú až brutálneho charakteru, jeho čítanie odporúčam až osobám starším ako 15 rokov (či dokonca od 18).

Pôvod honby na čarodejnice-kladivo na čarodejnice

7. ledna 2013 v 21:17

V starovekých kultúrach Stredného východu, i v Mezopopámii, Egypte a Kanaáne, sa čarodejníctvo akceptovalo ako súčasť života, s postavami, ktoré vedia zázračne liečiť alebo vykonávať ďalšie činy mágie. Popri tejto viere existoval aj strach z černokňažníctva alebo čierneho čarodejníctva. Ľudia odnepamäti hľadali spôsob, ako mu čeliť.

(kostol v Pendle s Božím okom pod vežovými hodinami,
ktoré malo odohnať čarodejnícke zlo)
Podľa Biblie poznali čarodejníctvo i starí Hebrejci, i keď v hebrejčine termín bosorák alebo černokňažník pravdepodobne zodpovedal osobe, ktorú by sme dnes označili ako médium alebo jasnovidec, teda osobe, ktorá mala schopnosť poznať budúcnosť. Kniha proroka Ezechiela zase hovorí o ženách, ktoré mali schopnosť loviť duše iných ľudí. Podľa dnešného chápania to boli vlastne čarodejnice alebo černokňažníčky, ktoré ľudia odmietali za to, že konali proti Bohu. V knihe Exodus Boh hovorí Mojžišovi: "Čarodejnicu nenecháš nažive." Práve tento biblický príkaz často citovali európsky lovci čarodejníc.
Staroveké Grécko a Rím boli v otázke čarodejníctva liberálnejšie. Trestali iba také čarodejnice, ktoré konali zlo. Naopak, také, čo konali dobro, velebili a uznávali.
Predstava o existencii čarodejníc bola rozšírená aj medzi kresťanmi, Germánmi, Sasmi... Najčastejšie sa v súvislosti s čarodejníctvom spájali ženy - veštkyne, ku ktorým sa správali s posvätnou úctou (Germáni), pretože ženy považovali za najväčšie puto spätosti s prírodou.
Slovo witch je odvodené od anglosaského slova wicca, čo znamená čarodejnica alebo veštkyňa.
V 8. storočí bolo na cirkevnom sneme, ktorý zvolal pápež Zachariáš, zakázané čarovanie, mágia, veštenie, vykladanie budúcnosti, amulety, kúzla, zaklínadlá a zariekadlá, ktoré sa považovali za prejav pohanstva. Tento zákaz sa rozšíril na všetky kresťanské krajiny. Zákon vydaný kráľom Ethelredom I. prinútil veštcov, čarodejníkov a pobehlice pod hrozbou smrti ukončiť vykonávanie svojho remesla. Zákaz platil na každého, kto by chcel vykonávať mágiu, prinášať obetu zlu (čierne omše) alebo vykonávajú čokoľvek pohanské.
5. december 1484 - začiatok oficiálneho prenasledovania čarodejníc
Začiatkom oficiálneho prenasledovania čarodejníc sa stala bula Summi desiderantes affectibus (S najväčšou vrúcnosťou si želám), ktorú 5. decembra 1484 vydal pápež Inocent VIII.. Touto bulou sa čarodejníctvo postavilo na rovnakú pozíciu, na akej stálo dovtedy len kacírstvo, a preto i zaň nasledoval rovnaký trest, teda upálenie zaživa.
Výňatok z buly, ktorá hovorí o tom, kto všetko boli podľa nej čarodejníci:
"... je mnoho osôb obidvoch pohlaví, ktoré nedbajú na svoju spásu, odpadli od katolíckej viery, pohlavne obcujú s diablami, inkubami a sukubami a svojimi zariekadlami, čarami, kúzlami a inými bezbožnými poverami a odpornými formulkami, ohavnými zločinmi a ublíženiami spôsobujú smrť rodiacim ženám, mláďatám zvierat, ničia a hubia plody zeme, bobule hrozna a ovocie na stromoch. Ba dokonca škodia mužom a ženám, muliciam, stádam dobytka ako aj rôznym iným zvieratám, taktiež viniciam, záhradám, lúkam, pastvinám, obiliu, pšenici a iným plodinám zeme.
Ďalej títo úbožiaci trápia a sužujú mužov a ženy, mulice, dobytok, ovce a zvieratá vôbec hroznými vonkajšími a vnútornými bolesťami a chorobami. Bránia mužom v plodení a ženám v počatí, manželom v pohlavnom obcovaní s manželkami a manželkám v pohlavnom obcovaní s manželmi.
Okrem toho sa neštítia zaprieť vlastnú vieru, ktorú prijali pri svätom krste, svojimi bezbožnými ústami a páchať iné bezbožné veci, priestupky a zločiny na popud nepriateľa ľudského rodu na záhubu svojich duší, na urážku Božieho majestátu a na zhubný príklad a zármutok mnohých iných ľudí.
Zaujímavé na tom však je, že samotný pápež nežil práve príkladným životom. Vydržiaval si milenku, s ktorou splodil dve deti, a v posledných mesiacoch svojho života sa vraj držal pri živote pitím mlieka priamo zo ženských prsníkov. Pokúšal sa aj o omladenie transfúziou krvi, výsledkom čoho bola smrť troch chlapcov.
KLADIVO NA ČARODEJNICE
Pápež Inocenc VIII. poveril dvoch dominikánov, Jakuba Sprengera, dekana katolíckej univerzity, a Heinricha Kramera, profesora teológie na univerzite v Salzburgu a inkvizítora v rakúskom Tirolsku, aby zlikvidovali kacírske čarodejníctvo. Tí napísali dielo Malleus Maleficarum (Hexenhammer alias Kladivo na čarodejnice), ktoré vyšlo tlačou okolo roku 1486. Táto kniha sa stala štandardnou príručkou slúžiacou na identifikáciu bosoriek a potláčanie čarodejníctva, a to až do konca 18. storočia.
Kniha sa skladá z 3 častí:
1. časť
- sa zaoberá reálnou existenciou a hriešnosťou čarodejníc. Akákoľvek neochota uveriť, sa považovala za kacírstvo.
2. časť
- obsahuje prehľad udivujúcich opisov čarodejníckych praktík - zmlúv s diablom, obcovaní s diablom, inkubami a sukubami, nočných jázd a premien
3. časť
- je rozpravou o právnych postupoch, ktoré sa majú dodržiavať pri súdnych procesoch s čarodejnicami. Mučenie bolo prostriedkom získania priznania, a čím dôstojnejšie a dlhšie mu podozrivý odolával, tým krutejší stupeň nasledoval. Svedčiť mohol hocikto, nech boli jeho tvrdenia akokoľvek pochybné.
Kladivo na čarodejnice sa v rokoch 1486 až 1600 dočkalo 28 vydaní a osvojili si ho katolíci aj protestanti. Jeho nariadenia sa dostali aj do občianskeho zákonníka Svätej rímskej ríše, ktorá zahŕňala územie dnešného Nemecka, Rakúska, Česka, Švajčiarska, východného Francúzska, Holanska a čiastočne severného a stredného Talianska).
Avšak vo Francúzsku bola už vtedy honba na čarodejnice, popri prenasledovaní kacírov, v plnom prúde. Súdne procesy s bosorkami sa tam začali už v roku 1245. Prvou ženou, ktorá bola vo Francúzsku upálená ako čarodejnica, bola Angela de la Barthe. Obvinili ju, že pohlavne obcovala s diablom, s ktorým splodila dieťa, démona s vlčou hlavou a hadím chvostom, ktorý sa živil mäsom mŕtvych batoliat, ktoré mu ona zháňala a zabíjala.
Ďalšie súvisiace články s touto témou nájdete v rubrike...
 

Encyklopédia súčasných slovenských autorov